
Pondelok, 19. 01. 2015, 8:00 SEČ. „Lyže mám, palice a lyžiarky tiež, náhradné oblečenie a sladkosti zabalené v ruksaku“. S takýmito myšlienkami sme čakali pred školou na minibus, ktorý nás mal zaviesť na Vyšnú Bocu do hotela Barbora blízko lyžiarskeho strediska Bačova roveň, kde sme mali celý týždeň absolvovať lyžiarsky výcvik. Cesta autobusom netrvala vôbec dlho a už o necelú hodinu sme sa vybaľovali na pridelenej hotelovej izbe. Ani s vybaľovaním osobných vecí sme nestrácali veľa času. O desiatej hodine doobeda sme už nastúpení pod lyžiarskym vlekom trénovali otočku v stoji na lyžiach. A potom to prišlo. Začali sme šliapať na kopec. Všetci sme to ako-tak zvládli, aj keď sme sa niektorí nevyhli malým kolíziám, no to, čo nás čakalo za okamih, ťažko opísať slovami. Mali sme predviesť ako vieme lyžovať. Niekto možno povie: „A čo je na tom také hrozné? Veď na lyžiarskom sa predsa lyžuje!“. Hej, lyžuje. No štatistika prvý deň hovorila jasnou rečou: Jeden lyžiar a dvanásť nelyžiarov. Ten jeden to zvládol ako nič, ale čo my ostatní? Nezostávalo nám nič iné, len sa spustiť dolu svahom (keďže odopnúť si lyže a zísť kopec po vlastných nám pán inštruktor zakázal). Ale tá výýýýýýška a dĺĺĺĺžka trate. Museli sme sa pustiť dolu svahom asi desať metrov úplne sami. V duchu sme sa lúčili s rodičmi, nahlas s kamarátmi okolo, a svoj osud sme zverili do lyží a ľudí, čo nás budú pod ľadovcom (kopčekom) chytať. To množstvo pádov, havárií, krkolomných polôh na zjazdovke a kričanie o pomoc nám väčšine zobralo chuť do lyžovania. Utrpenie našťastie prerušila obedná prestávka. Niektorí z nás boli rozhodnutí: „Na lyže už nikdy viac v živote“. O pol druhej poobede sme boli na zjazdovke opäť všetci nastúpení zas. Napriek nášmu skalopevnému rozhodnutiu (zavesiť lyžiarky na klinec) tragikomédia na lyžiach pokračovala. To množstvo pádov, krkolomných pohybov a akrobatických premetov čo sme predvádzali však našich učiteľov a pána inštruktora Šeďa neodradilo od toho, aby nás naučili lyžovať. A tak dootĺkaní a znechutení lyžovačkou sme museli uznať, že účastníci maďarského zájazdu, čo boli s nami na svahu, vedia lepšie „plúžiť“ ako väčšina z nás. To budú štyri dni pohromy. No čuduj sa svete v utorok sa stalo niečo skvelé. V noci z pondelka na utorok bola asi dobrá konštalácia hviezd alebo musel zasiahnuť Bernard z Aosty (patrón lyžiarov), ale naše nohy si začali s lyžami pomaly „tykať“. Zvládli sme vyšliapať na kopček a spustiť sa – bez pádu. V ten istý deň sme dokonca v zdraví prežili aj jazdu malým vlekom. Lyžovanie začínalo byť zábavou. A po večeri sme konštatovali: „Už nech je streda a nech sme už na svahu“. Naše výkony gradovali. Nasledujúci deň doobeda sme už všetci lyžovali, striedali sme malý vlek s veľkým, pomaly sme už ani nepadali. Maďarskí lyžiari si pri pohľade na nás museli pomyslieť: „Tí Slováci ale vedia lyžovať“. V stredu poobede sme dali nohám oddýchnuť a náš výcvik sme si spríjemnili prechádzkou po dedine a návštevou miestneho Baníckeho múzea. No cestou naspäť pri pohľade na zjazdovku sme sa už nevedeli dočkať, kedy sa opäť budeme vlekom ťahať nahor. Po dobrej večeri si chlapci pripravili pre ostatných vtipný program, po ktorom sme sa rozpŕchli po izbách. V ten večer nás prekvapil ešte aj pán riaditeľ a v hotelovej reštaurácii nám objednal pizzu. Spolu s nami trávili lyžiarsky výcvik na hoteli aj žiaci z Nových Zámkov. Lyžiari sme boli určite lepší, oni zas hlučnejší po večeroch, no s niektorými sme sa skamarátili a mali sme tak na svahu o priateľov navyše. Vo štvrtok tragédia. Zobudili sme sa do daždivého rána. Celé doobedie sme čakali, či sa počasie umúdri a my budeme môcť ísť lyžovať. Našťastie, keď sme sa naobedovali, dážď utíchol a my sme sa mohli opäť venovať nášmu novému najobľúbenejšiemu zimnému športu. Večer sa nedali ani dievčatá zahanbiť a taktiež si pripravili zaujímavý program pre ostatných členov výcviku a..... opäť bola po večeri pizza J. V piatok sme vedeli, že budeme lyžovať iba doobeda, pretože v ten deň sme odchádzali domov. Z rána trochu „štrajkoval“ vlek, ale nakoniec sa ho vlekárom podarilo rozbehnúť a my sme sa mohli pomaly pripravovať na preteky. Každý z nás chcel byť víťaz a každý si pri pohľade na trať veril, že dosiahne prvenstvo. Traťoví komisári boli skutočne nároční a pripravili ťažkú trať. Víťazom bol nakoniec každý z nás. Všetci sme zvládli trať excelentne, bez pádu a s dobrým výsledným časom. Čakal nás záverečný obed, zbalenie sa a cesta domov. Plní zážitkov sme v autobuse rozoberali celý týždeň, no spomienky naň nám v mysliach zostanú natrvalo. Lyžiarsky výcvik sa skutočne podaril, o čom svedčí aj záverečná štatistika. 13 lyžiarov a žiadny nelyžiar.